V období prvej Československej republiky založili v roku 1926 Učenú
spoločnosť Šafárikovu (USŠ), ktorej fungovanie ukončilo nariadenie
ministerstva vnútra vojnovej Slovenskej republiky (1939 - 1945) z roku
1939. Ešte v tom istom roku ju nahradila Slovenská učená spoločnosť
(SUŠ). Na jej základe bola napokon zriadená Slovenská akadémia vied a
umení (SAVU), od vzniku ktorej uplynie dnes (2. júla) 80 rokov.
"Slovenská akadémia vied a umení vznikla 2. júla 1942 odhlasovaním
zákona č. 135. Neurčité plány na vznik akadémie ako vrcholnej inštitúcie
slovenskej vedy možno datovať do 19. storočia. Reálnejšie predstavy sa
objavili v 30. rokoch 20. storočia. Skutočnosť, že sa tak nakoniec stalo
po vzniku slovenského štátu nebola náhodná. Zdôvodnenia boli skôr
politické a ideologické. Politickí obhajcovia vzniku akadémie z radov
ľudákov ju predstavovali ako inštitúciu, ktorá bude dotvárať národnú
jednotu Slovákov a zároveň ako niečo, čo musí mať každý civilizovaný,
európsky štát," uviedol pre TASR Adam Hudek z Historického ústavu
Slovenskej akadémie vied (SAV) a Ústavu pro soudobé dějiny Akademie věd
Českej republiky.
Hlavným iniciátorom vzniku SAVU bol podľa Adama Hudeka jazykovedec
Ľudovít Novák, ktorý využil osobné kontakty v ľudáckych štruktúrach.
Podporovateľmi jeho plánu boli minister školstva a národnej osvety Jozef
Sivák, predseda Snemu Slovenskej republiky Martin Sokol, poslanci Emil
Boleslav Lukáč a Pavol Čarnogurský, ako aj vplyvný publicista Konštantín
Čulen. Formálnym protektorom SAVU sa stal prezident vojnovej Slovenskej
republiky Jozef Tiso, ktorý sa však podľa historika Hudeka v jej
prospech angažoval len minimálne.
K najväčším odporcom patril predstaviteľ radikálneho pronacistického
krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a predseda vlády
Vojtech Tuka, ktorého odmietavý postoj podľa Adama Hudeka ovplyvnila
osobná antipatia k Novákovi a snaha chrániť výsadné postavenie Matice
slovenskej v slovenskej vede.
Prvým predsedom SAVU sa stal chemik a profesor František Valentín.
Funkciu generálneho tajomníka zastával profesor Ľudovít Novák. Akadémia
sídlila v Bratislave a v rámci nej fungovali ústavy - jazykovedný,
historický, zemepisný, literárnovedný či astronomický, ktorý sa
nachádzal v budove observatória na Skalnatom plese. Na konci roku 1944
pôsobilo v SAVU 30 pracovníkov, ale jej činnosť bola obmedzená.
"Rozvoj vedy a výskumu bol v SAVU veľmi značne limitovaný. Na
Slovensku chýbali vedeckí pracovníci a akadémia neustále zápasila s
nedostatkom financií. Navyše od roku 1944 jej aktivity zastavili vojnové
udalosti. Vedecká práca v SAVU sa týkala takmer výlučne oblasti
humanitných vied. Výskum sa koncentroval hlavne na jazykovedu. Akadémia
bola aktívna aj v edičnej, organizačnej a vydavateľskej oblasti, najmä v
príprave projektu Slovenskej vlastivedy. Začiatkom roka 1945 boli jej
pracovníci evakuovaní z Bratislavy. Vrátili sa v máji, ale to sa už
hlásili Povereníctvu pre školstvo obnovenej Československej republiky," uviedol historik Adam Hudek.
Akadémia nebola podľa neho tak výrazne spätá s režimom vojnovej
Slovenskej republiky ako Matica slovenská. Slabý záujem zo strany štátu
podľa Adama Hudeka spôsobil, že jej pracovníci neboli pod výrazným
ideologickým tlakom. "Pracovali tam aj vedci, ktorí mali k ľudáckemu
režimu nesúhlasný postoj. SAVU tak po roku 1945 nebolo ľahké obviniť z
toho, že bola inštitúciou podporujúcou režim slovenského štátu," skonštatoval historik Hudek.
Na druhej strane však podľa Adama Hudeka mohli v predsedníctve SAVU
sedieť len ľudia, ktorí mali dôveru vládnej moci. Väčšina z nich mala
kontakty alebo priateľské väzby na funkcionárov HSĽS. Akadémia navyše
sídlila v arizovanom nájomnom dome na Štúrovej ulici. Svoju knižnicu si
dopĺňala aj z kníh zabavených židovskému obyvateľstvu.
Napriek tomu sa akadémii podarilo preniesť svoje aktivity aj do
povojnových čias. Tomu podľa Hudeka prispeli aj pragmatické záujmy
slovenských povojnových politikov. Ako príklad uviedol výrok
komunistického poslanca a spisovateľa Fraňa Kráľa, ktorý v novembri 1945
povedal: "Náš národ v nových štátoprávnych pomeroch, ktoré mu
umožňujú naplno rozvinúť svoj kultúrny život, túto inštitúciu potrebuje,
lebo čakajú na ňu v súčasnosti veľké úlohy."
Na otázku TASR či sa dá SAVU považovať za priamu predchodkyňou súčasnej Slovenskej akadémie vied (SAV) Adam Hudek odpovedal: "Oficiálne
nie. Aspoň nie tá z roku 1942. V roku 1946 totiž bola SAVU novým
zákonom formálne založená ešte raz, v ´ľudovodemokratickom duchu´, aby
zo seba zotrela ľudácky náter. To znamená, že fungovala na základe úplne
nových pravidiel, hoci do nej prešiel všetok majetok aj ústavy pôvodnej
SAVU. Tie potom v roku 1953 prešli aj do SAV. Tá ale priamo
nenadväzovala ani na ľudovodemokratickú SAVU. Jej skutočnou predlohou
bola akadémia sovietskeho typu, kde mali hlavnú úlohu hrať prírodne a
technické vedy, ktoré v SAVU zastúpené neboli."